Červený mesiac ustúpil zimnému slnku. Prvé lúče dopadli na tvár vlka, spiaceho na kameni blízko morského útesu, a prinútili ho prebrať sa. Shiro najprv povystieral všetky svoje štyri labky, mocne zívol, a až potom sa zdvihol z balvanu, na ktorom prečkal noc.
Chystal sa... Preskúmať územie? Spoznať ostatných vlkov? Vlastne ani veľmi nevedel. Ale jeho neurčité plány boli prekazené niečím naliehavejším. Ranný pokoj čoskoro narušil zvuk prázdneho vlčieho žalúdku, domáhajúceho sa potravy.
Vlk sa naklonil nad hladinu mora. Netrúfal si loviť vysokú zver, vlastne si nebol istý, či by dokázal preľstiť králika a nedovoliť mu, aby zmizol vo svojej nore, ale ryby, to by snáď šlo. Dúfal, že v tomto mori ich zopár žije.
"Výborne," zazubil sa, keď videl, ako sa pod hladinou mihli lesklé šupiny. Prikrčil sa, tak aby ho nebolo vidieť spod vodnej hladiny a čakal, kým sa nejaká z rýb objaví znovu.
Keď očakávaný okamih nastal, vlk sa vrhol po koristi, ponoril takmer celú hlavu pod vodu a cvakol čeľusťami. Ryba mu však vykĺzla.
Shiro vypľul slanú vodu (nebola až tak slaná, ako by čakal) a otriasol sa. Takto to teda nepôjde. Opäť sa skrčil za kameňom pri brehu a premýšľal. Mal dosť času, jeho neúspešný pokus ostatné ryby určite vyplašil. A napokon, len chvíľu predtým, než okolo neho opäť preplávala ryba, mu v hlave skrsol nápad.
Počkal si, kým šupinatý tvor nebude len kúsok od neho, natiahol labku s ostrými pazúrmi a načrel ňou pod vodu. Prudko švihol labkou a podarilo sa mu vyhodiť rybu spod vody na kamenistý breh.
"Teraz už mi neutečieš," zasmial sa vlk, priskočil k rybe a jedným zahryznutím ju usmrtil. "Mňam."
Potom mu nastali hody. Zubami ju čiastočne zbavil šupín a chrbtovej kosti, až zostalo len jemné mäso. Shiro ju zhltol behom niekoľkých sekúnd. Jeho žalúdok to na chvíľu zasýtilo. Keď dojedol, slnko už takmer vyšlo spoza horizontu. Ale kde sa poflakovali ostatní vlci?
Ľahol si na jeden z balvanov a pohrával sa s chrbticou ryby.
"Raňajkuješ?" ozval sa známy hlas.
Shiro spoznal Iana. Otočil sa práve včas, aby uvidel prichádzajúcu mačkovitú šelmu. Prikývol mu."Vlastne som práve skončil."
"Ryba? Nedivím sa, že si tak vychudnutý," uškrnul sa tiger. "Sám tak trochu vyzeráš ako chodiaca rybia kosť. To bude z toho, že ješ priveľa rýb."
Vlk nadvihol obočie. "V tom prípade si to ty určite prehnal s veveričkami, inak by ti také obrovské hlodáky nenarástli."
Na chvíľu zavládlo ticho. V Shirovi sa ozval hlások obáv - nedovolil si príliš? Ale potom uvidel v Ianových očiach záblesk pobavenia, ktorý dobre poznal. A tak vedel, že zrejme natrafil na niekoho, kto zdieľa podobný humor, ako mal on sám. S Ianom si vymenil úškrn a potom jeho pozornosť zaujal príchod skupiny iných vlkov, na ktorý čakal už od východu slnka.
Postupne si prezrel všetky nové tváre. Vlčica tak obrovská ako Row, čiernobiela menšia vlčica, dvaja okrídlenci, ďalšia modrooká vlčica a vlk s príveskom na krku. Shiro odhodil zvyšky svojich raňajok labkou a vstal.
"Zdravím, som Shiro a vy?"
"Ja som Tereza, ale hovor mi Terka." Ako prvá sa predstavila čiernobiela. Znela dosť veselo, na Shirov vkus možno až príliš.
"Mňa volajú Yu-jie," predstavila sa vlčica - obryňa. Shiro si pripomenul, aby si na ňu dal pozor, hoci jej hlas neznel nebezpečne. Siahal jej ledva po plecia, pri všetkých vlčích bohoch.
"Kage." Čierny okrídlený vlk.
"Ja som Suisen," riekla okrídlená. Mala srsť v odtieňoch dúhy, aspoň tak sa to Shirovi zdalo a nezvyčajné oči. Vlastne bola vcelku pekná. Vlk sa na ňu zoširoka usmial.
Napokon sa predstavil modrooká Sorrow a Kishi, ktorý mal okrem prívesku na krku ešte zvláštne zlaté ozdoby na nohách a chvoste. Vlk si povzdychol. Ak si zapamätá všetky tie mená, bude na seba môcť byť hrdý.
"Tak, čo keby niekto z vás ukázal Shirovi všetky naše územia? Nechceme, aby sa tu stratil," navrhol Ian.
Vlci najprv zostali potichu. Shiro sa na nich udivene pozrel. To na nich nezanechal nijaký dobrý dojem? Nakoniec to zachránila Yu-jie. "Môžem mu to tu ukázať," usmiala sa. "Ak so mnou bude držať krok."
Shiro k nej pristúpil bližšie. "Stavíme sa? Možno na to nevyzerám, ale vytrvalosti mám viac než dosť." Nebola to tak úplne pravda, ale Shiro sa nemohol nechať len tak potopiť, dokonca ani keď šlo o vlčicu.
"Vyrazíme," prehodila Yu-jie, neberúc do úvahy Shirove slová a preskočila z jedného kameňa na druhý, a potom znovu a znovu. Shiro sa hnal za ňou a postupne sa vzďaľoval od útesu. Venoval ešte jeden pohľad Ianovi, Suisen a ostatným,kým spolu s Yu-jie zmizli v lese.
"Toto je les koristi. Väčšinou tu lovíme, pretože je bohatý na zver a okrem nás sa tu veľa šeliem nevyskytuje. Ale dávaj si pozor na rysy a medvede, hlavne v jeseni," vysvetlila mu vlčica, keď sa konečne zastavili.
Shiro chvíľu lapal po dychu. Mal by začať behávať pravidelne, aby si zlepšil výdrž. Ale aspoň sa mohol brániť tým, že nohy Yu-jie boli asi tak vysoké, ako on sám.
Vlčica sa na neho spýtavo obzrela. "Môžeš pokračovať v behu, alebo potrebuješ pár minút?" znela milo a v jej hlase nebol ani náznak vtipkovania, ale Shiro i tak pokrútil hlavou.
"Pokračujeme," riekol a Yu-jie kývla. Rozbehla sa ďalej a biely vlk ju z posledných síl nasledoval. Z lesa prebehli cez lúku, na ktorej konci sa znovu zastavili. "Sme na liečivej lúke. Tu sa môžeš zotaviť po zranení alebo chorobe, ak tu zostaneš dlhšie, toto miesto ti dodá silu a energiu."
Shiro kývol. Tak to vyzeralo, že sem asi bude chodiť dosť často.
"A tamto," Yu-jie kývla k obrysu lesíka neďaleko, "je Háj pokoja. Nelovíme tam, chodíme tam len kvôli oddychu a relaxu. Je tam veľmi upokojujúca atmosféra. Vtáčí spev, zurčanie potoka, vieš si to predstaviť," usmiala sa. "Háj pokoja určite musíš navštíviť."
Potom sa znovu dali do rýchleho klusu. Shirove pľúca si pomaly začínali zvykať na námahu. Prebehli popri rieke lemujúcej Liečivú lúku, a pri malom jazierku sa Yu-jie zastavila. Naznačila Shirovi, aby sa pozrel tam, kam sa dívala ona.
"V diaľke vidíš púšť, sú to Duny prázdna. Vôkol nič, len piesok." Pozrela sa na Shira prenikavým pohľadom. "Neradím ti, aby si tam chodil sám. Nechcela by som, aby sa z teba stala vysušená rybacia kostička." A na tvári sa jej opäť objavil milý úsmev.
Shiro sa tiež usmial. "Pokúsim sa ťa nesklamať."
"To by som ti radila. Takto ma nikto nebude môcť obviniť z toho, že som ťa nevarovala."
Vlčica sa opäť dala do klusu a biely vlk ju nasledoval. Priviedla ho do lesa, kde cítil slaný morský vánok a slnečné lúče na svojom tele. Páčilo sa mu tam a tak sa posadil do suchej, zlatistej trávy a vydýchol si.
"Toto je slnečný les. Takisto je tu dostatok zveri, ale musíš si dať pozor na zdivočené psy. Keď ťa napadne desať takých, budeš sa musieť poriadne oháňať, aby si ich zahnal," varovala ho vlčica.
"Budem si to pamätať," kývol.
Yu-jie sa pozrela niekam za horizont. "Mám ešte pár povinností. Obhliadka vzdialenejších území a podobne. Môžeš tu zostať a oddýchnuť si, ale večer sa určite vráť naspäť do nášho tábora. Pamätáš si cestu?"
"Až tak hlúpy nie som," uškrnul sa Shiro, "viem, kadiaľ sme šli."
Obrovská vlčica sa rozlúčila úsmevom a kývnutím hlavu a potom sa opäť dala do behu niekam ďaleko. Tak to vyzeralo, že mu ukázala len územia najbližšie k úkrytu. Shira naozaj zaujímalo, ako vyzerajú tie ostatné. Niekedy sa ich určite musí vydať preskúmať.
Ale zatiaľ mu postačí chvíľu sedieť na slnku a užiť si jeho teplo. Sledoval, ako Yu-jie zmizla medzi kopcami v diaľke a potom upriamil pozornosť na steblá trávy ohýbajúce sa vo vetre. Nevidel známky prítomnosti iných zvierat, a jednoznačne dúfal, že sa neukážu. Hlavne nie tie zdivočené psiská. Ale niečo malé a chutné by uvítal.

((Druhý príbeh je na svete, a tentoraz sa hosťami stali vlastne všetci členovia, ale hlavne Yu-jie. Dúfam, že som sa do jej povahy trafil, a ak nie, je mi to ľúto. A zároveň tu mám odkaz pre všetkých, ktorí si chcú zahrať: Shiro na vás čaká v Slnečnom lese. Teším sa na hru, nech je to s kýmkoľvek :D))

Moc pěkná příběh.
120 Vp.
- Row