Už pár dní všetci chodia ako bez duše a nikto mi nechce povedať prečo. Dokonca aj Row ktorý sa snažil tváriť že je v poriadku, bol aký si divný. Niečo zlé bolo cítiť vo vzduchu a vedela som že teraz budem na rade ja. Nie je možné aby ma to obišlo a ja som tak zostala jako jediná ktorá prežije. Pomaly prídem pred Noru a priblížim sa k Row s tichou otázkou.„Row? Ja..“ skor než dopoviem, moj alfa sa na mňa prísne pozrie a ja rýchlo zakročím do zadu. Nestalo by sa mi že sa Row na mňa alebo na niekoho takto pozrel. V jeho očiach bolo niečo veľmi zvláštne až na toľko,že som vedela že ak poviem ešte jedno slovo, Row mi je schopný vraziť. Nahlas som prehltla a Ian ktorý sa ku nám pomaly blížil nesúhlasne zavrte hlavou na Row. Ten ho ale ignoroval a svoju pozornost upriamil len na mňa.Vzbudzoval strach a aj keď viem že by mi nikdy úmyselne neublížil, urobila som ešte jeden nepatrný krok dozadu. Bála som sa ho a nebola som si istá,či by som proti nemu bola schopná bojovať. Predsa len je to moj alfa a vlk ktorý pri mne stál aj v tých najhorších časoch. Row pohľad zrazu zmäkne akoby si uvedomil kto som, ale to už ma moje telo odmietalo poslúchať a ďalej cúvam, až pokým sa nerozbehnem do temného lesa. Počas cesty stretnem nejedného vlka a vlčicu.Ledva sa vyhnem Kageovi ktorý tiež kráča ako bez duše a má namierené na liečivú lúku. Moje nohy šprintovali ako o život a vôbec som nevnímala že za mnou Row niečo kričí. Vyskočím aby som sa vyhla veľkému kmeňu a so slzami v očiach utekám preč od svorky. Nad hlavou začujem šum krídel a je mi jasné že za mnou letí Row a Yu-jie do ktorej som vrazila počas behu. Nahnevane prsknem a rozbehnem sa ešte rýchlejšie. Nemôžem dovoliť aby ma takto videli, predsa len, teraz musí byť s dobrou náladou, aby sme ako svorka neupadli. Keď konečne prekročím hranice Temného lesa, zhlboka si vydýchnem a spomalým svoj beh. Je jasné že teraz mi Row nechá chvíľu pre seba, pretože les mu nedovolí aby ma našiel. Okolo mňa sa zrazu zodvyhne hustá hmla a tak mi nezostáva nič iné, ako si podpáliť kožuch aby som videla na cestu. Jemné plamene ožarujú les okolo mňa a jas a vyberiem do stredu lesa. Před očami mám stále Row pohľad plný chladu a smrti. Otrasiem sa a moje myšlienky sa vyberú inou stranou. Pred očami zrazu uvidím Luna a jemne sa pousmejem na jeho ilúziu. Jeho parohy a natočená tvár mojim smerom otvorí staré rany a preto rýchlo zažmurkám aby som líca nemala zmáčané viac ako do teraz. Moje telo sa zrazu napne, keď pred sebou uvidím svoj odraz. „Nie je to vtipné… prestaň!“ poviem lesu a zastavím sa keď sa môj odraz začne približovať. „Ty ma nechceš? Ja že si ma zavolala s tým aby som ťa pomstila“ povie moje vlčie ja, ktoré sa hrdo nesie cez les. Hmla okolo nej sa rozostupuje a tak je vidieť ako jej laby ladne dopadajú na zem. Hravo pohodí hlavou a zabodne do mňa svoj ľadový pohľad. Ofina ktorú máme na vlas rovnakú, jej padne do očí a teraz vyzerá presne ako ja. „Prepáčte ale nikoho som nevolala… žiadna pomsta,prečo by mala?“ Poviem milo ale obozretne a cítim ako sa moja myseľ pomaly vyjasňuje a upriamuje sa len na ňu. „Ale zlatko..čo tak zhurta… ja som ty.. ty si ja.. či si nepamatáš ako sme spolu zabili toho vlka čo nás stále otravoval? Veď preto si ma zavolala.. chceš mať pokoj..“ spýta sa ma moja napodobenina presladeným hlasom. Znechutene si ju prezriem a vystrčím zuby. „Neviem o čom to hovoříš! Nikdy som s tebou nikoho nezabila a prestaň!“ poviem hneď ako sa vo mne pohne svedomie. Nechápavo skryvím tvár pretože na moje plecia padne ťažký pocit viny. Nie je možné aby som niekoho zabila a nevedela o tom. No nie? „ Och .. si hlúpejšia ako minule.. nepamatáš si azda na vlka ktorý vyzeral akoby mu niekto pomaloval kožuch? Krídla? Parohy?“ spýta sa a keď sa zhrozene pozriem do predu, vlčica súhlasne prikívne. „Ako vidím tak ho poznáš..alebo skor poznala…však? Ak sa nemýlim.. jeho krv bola veľmi lahodná… pamatáš si na tú chuť? Ako jarný med ktorý si mu chvíľu pred tým priniesla.“ Povie sladko vlčica a na jej papuly sa zrazu objaví pramienok červenej krvi. Vlčica sa na mňa zazubí a jazykom si ju zlíže ,ale predsa len pár kvapiek padne na zem. „Nič také som neurobila..nikdy by som mu neublížila… ani jemu a ani nikomu inému… " poviem odhodlane a vystriem sa v celej svojej výške, aby som vlčici dokázala že mám pravdu ja. „Pokoj cica… ak sa nemýlim.. aj on tam bol.. spolu s nami.. videl nás a dokonca ho aj podržal keď sme mu prehryzli hrdlo… "povie sladko tá umelá barbína a ja sa len zmohnem na otázku:“Kto?“ Z poza nej vyjde zrazu Row a ja prekvapene zalapem po dychu. „Row? Ty… neurobila som to…prisahám..“ Poviem mu roztrasene, pretože som si do teraz myslela že si zo mňa vlčica len uťahuje. „Ahoj maličká… azda si čakala že je to vtip? Nie..nie…“ povie a zasmeje sa. Moje vnútro sa zrazu zasekne a ja len začnem krútiť hlavou. Nemože byť pravda to čo hovoria. Row by mi nikdy nedovolil niečo také urobiť a pritom sa len pozeral. „Nikdy by si to nedovolil…a ja by som to neurobila… nie po tom čo mi bol..“ poviem roztrasene a ustúpim o krok do zadu. Row sa len zasmeje a povie: „Počuješ ho? Teraz..počuješ ako prosí aby si prestala? Presne ako v tedy.. ale ty si nepoľavila.. počúvaj..aj teraz prosí..“ spýta sa z úsmevom psychopata a lesom sa ozve krik. Všade okolo nás je počuť bolestivý výkrik a prosenie aby som prestala. Besno začnem vrtieť hlavou z boka na bok a nahlas vzliknem. Moje telo sa trasie od strachu, lebo ak som to naozaj urobila, nezaslúžim si naďalej žiť. A to že to Row vedel a nepovedal mi to, je ešte horšie. Ak som toho bola schopná raz, bola by som toho schopná aj viackrát. "Nie!" kričím a labkou si snažím zakryť uši by som to nepočula. Jeho hlas ale aj nepriek labke počujem veľmi zreteľne a čím ďalej tým viac sa mi jeho krik zabodáva do srdca ako dýky. „Počúvaj… Teraz počúvaj..“ povie moje druhé ja a lesom sa ozve posledný výkrik mojho mena. Viem že to znamená, že Luno práve zomrel a že to boli moje zuby ktoré jeho život ukončili. Z očí mi vypadnú slzy a hlasný vzlyk naruší zrazu ticho tohoto miesta. „ A teraz sa to dozvedia aj ostatný…“ povie Row a moja napodobenina. Keď sa k sebe postavia,moje telo sa trasie od strachu.. Nie že by to povedali, ale od strachu že som to naozaj urobila. Pohľadom švyhnem k tým dvom a všimnem si že Row nie je tak vysoký ako dnes ráno. Prekvapene zamrkám a poviem: „Nestalo sa to.. milovala som ho a nikdy by som niečo také neurobila…ak aj áno, radšej by som sa zabila jako by som s týym pocitom mala žiť! “ Pozriem sa na Row a keď sa pozriem lepšie, všimnem si,že sa jeho krídla trblietajú, čo inokedy nerobia. V mysli pošlem ospravedlnenie Lunovi a Row a s hlasným výkrikom z mojho tela vyšľahnú blesky. Nahnevane sa vrhnem na vlčicu oproti mne ktorá už nemá na tvári ten sladký úsmev z kterého mi bolo zle, ale jej telo sa zmení na čierny dym. Vrhnem sa na ňu a bleskami ju uvezním pod stromami. Skor než by sa stihla vymotať z mojej pasce v letím do nej a moj oheň ju rozmetá na kúsky. Zrazu všade zostane ticho a v lese som úplne sama. Jediná pamiatka po mojej podobe je spálený kúsok zeme a spomienka. Dokonca aj Row sa stratil a mne nič iné nezostalo, než sa vysilene zvaliť na zem. Moje posledné myšlienky boli či som to naozaj urobila. Po pár hodinách, keď už slnko zapadlo, unavene sa vrátim do nory. Predstúpim unavene pred Row a ospravedlním sa mu za to ako som sa chovala. Skôr ale než stihnem od neho odísť, zdvihne mi hlavu labkou a zavrtí hlavou s tým,že to čom som videla sa nestalo a ani nestane. Pošlem mu úsmev v ďaky a zložím sa unavene vedľa ostatných.